Gotta Be You 2.diel

Nakoniec ma ešte hodil o zem a ja som si porezala ruku na črepine z piva. Neplakala som. Rýchlo som sa postavila a začala som utekať. Z chodby som si ešte stihla zobrať kabelku a kľúče a vybehla som na ulicu.

Započula som otca, ako za mnou vrieska:

"Drew Isabella Veronicca Chievetti, okamžite sa vráť!"

Ale ignorovala som ho. Potrebovala som vypadnúť z domu. To už bolo naozaj veľa. Držala som si krvácajúcu ruku, točila sa mi hlava, mala som rozviazané šnúrky a plakala som, no nezastavila som sa. Musíš vydržať, hovorila som si. Zabočila som do nejakej malej uličky. Zrazu som sa potkla a spadla na chodník. Nevládala som vstať, tak som tak len tak ostala sedieť a vzlykala som. Pozrela som sa na svoj odraz vo výklade obchodu oproti a pomyslela som si, ako otrasne som vyzerala. Z vrkoča mi trčalo veľa vlasov, mala som rozmazanú špirálu a líca som od plaču mala červené a vlhké. Moje husté orieškovohnedé vlasy mi zakrývali náhrdelník, ktorý mi darovala mama predtým, než zomrela. Presne si pamätám na ten deň. Sedela som v jej nemocničnej izbe a rozprávali sme sa.

"Mami, aj keď ty si tak taliansky krásna, vôbec sa na teba nepodobám. No, možno len vlasmi."

"Ale Drew, prosím, prestaň. Veď si akoby moje dvojča. Si najkrajšia na celom svete."

Usmiala som sa a objala ju. Vtedy mi dala ten náhrdelník, v ktorom bolo napísané Ľudia neumierajú, ale ostávajú v srdciach tých, ktorí ich milovali. Rozplakala som sa a schúlila som sa pri nej. Mala leukémiu a ešte v ten deň nám doktor oznámil, že zomrela. Otec odvtedy vkuse pije a mňa pri živote drží len moja najlepšia kamarátka Scarlett. Má blond vlnité vlasy a vyzerá ako z rozprávky. To o otcovi jej nehovorím, viem, že by sa preto strašne trápila, a to nechcem. Naozaj ju mám veľmi rada.

Z premýšľania ma vyrušili štyria chalani, ktorí sa na niečom strašne zabávali. Postavila som sa a snažila som sa odísť ale zatackala som sa a musela som sa oprieť o stenu. (Táto veta sa mi podarila :D)

"Si v poriadku?" pribehol ku mne taký kučeravý.